Naše začiatky

Do teraz si spomínam, ako som Katku prvý krát uvidel vo dverách na Storočnici vo Vrútkach, kde práve prebiehala misijná príprava mladých nadšených dobrovoľníkov, ktorí boli len na začiatku toho krásneho dobrodružstva, ktoré sa nazýva "misia".

Ja som sa už vtedy cítil ako skúsený dobrovoľník-misionár, hoci som bol prvý krát na príprave na celoročnú misiu. Bolo spôsobené tým, že som už zažil niekoľko podobných príprav na misiu na Ukrajine alebo "malú misiu" ako to nazývajú ľudia od saleziánov. Táto misia sa nazýva malá preto, lebo trvá iba 2 týždne cez leto.

Jedno som sa za tie roky, čo som chodil na prípravy, naučil. Na prípravu sa prihlásia vždy totálne rôzni ľudia, niektorí ani neprídu, niektorí len skúsia, ale tí čo ostanú, časom vytvoria super partiu. A veru, nebolo tomu ani vtedy inak, keď sme sa s Katkou pripravovali my. Vtedy sme sa ešte každý pripravoval na svoju vlastnú misiu. Ja som mal ísť na Lunik IX a Katka do Peru.

Na duchovnej obnove v Medjugorji

Ako a kedy sa to zvrtlo? Bolo to až na samom závere prípravy na misiu a na prelome mesiacov apríl-máj 2010, tesne pred odchodom na rozhodovacie duchovné cvičenia do Medjugorja, kde sa malo rozhodnúť, kto do ktorej krajiny nakoniec pôjde, lebo do vtedy to nebolo úplne jasne. Aspoň v mojom prípade :-)

Ja som v tom čase pracoval na železnici a popri tom som robil dobrovoľníka na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji, ktoré sa konali v Bratislave. A na tieto duchovné cvičenia som pôvodne nemal ísť, lebo sa konali počas majstrovstiev a ja som si ako každý iný dobrovoľník chcel vychutnávať atmosféru majstrovstiev až do konca a pritom sa zúčastniť na čo najviac zápasoch. Iba my dobrovoľníci, čo pracovali ako šoféri, sme mali vyhradené "prominentné" miesta hneď pri ľadovej ploche, takže ak sme akurát nevozili, mohli sme sa ísť pozerať na hokej. Boli to také fajné miesta, keďže boli rezervované na každý zápas pre nás. Dokonca aj na ten finálový! A ja, tri dni potom čo sme sa dali s Katkou do kopy a 6 dní pred finále MS, som toto všetko opustil a z večera do rána som sa rozhodol, že pôjdem na duchovné cvičenia do Medjugorja. Aby som mohol ísť na ducháče sa muselo vybaviť, aby bolo voľné miesto v autách, vybaviť si dovolenku, ukončiť dobrovoľníctvo na MS a zbaliť sa. Toto všetko som mal stihnúť do siedmej hodiny ráno, keď sa malo odchádzať. Ten čas bol taký čarovný a nádherný, že to prosto nemohlo nevyjsť. Boh vtedy stál blízko pri nás, tak ako aj mnoho ráz potom.

Katka nám hrou na gitare spestrovala voľné chvíle

Rozhodnutie zanechať majstrovstvá a ísť na duchovné cvičenia som ani raz neoľutoval a som veľmi rád, že som sa práve takto rozhodol. Lebo som zažil niečo neopakovateľné s neopakovateľnou Katkou :-) Niečo na čo obaja radi spomíname.

Po duchovných cvičeniach nás oboch trápila jedna vec. Ako bude fungovať náš vzťah, keď budeme od seba vzdialení 11000 kilometrov? Obaja sme v srdciach cítili, že ak chceme náš vzťah budovať, tak sa musíme na nejaký čas vzdať predstavy ísť na misiu. Povedali sme si, že ak to bude Božia vôľa, tak pôjdeme spolu na misie.

Vzdialenosť medzi Slovenskom a Peru je vyše 11000 kilometrov, ktorú preletíme za vyše 15 hodín v lietadle.

Dnes to vypadá tak, že to tá Božia vôľa je a o pár dní už odlietame do Peru. Tam sa budeme v malom mestečku Lares neďaleko mesta Cusca starať o deti, ktoré tam prichádzajú zo svojich domovov v horách na internát. Ľudia v tom kraji sú veľmi jednoduchí a preto žijú tak veľmi späto s prírodou.

Pred nami tam boli už 4 slovenské misijne dobrovoľníčky, takže Slováci nie sú pre tamojších ľudí žiadna novinka. Každé z dievčat, ktoré boli na tejto misii nám vyprávalo fantastické zážitky zo života tam. Teraz je rad na nás, aby sme aj my písali príbeh o našich potulkách po Latinskej Amerike.